Pripiať je opustené mesto. V slangových slovníkoch by ste ho mohli nájsť pod pojmom „mesto duchov“. Nachádza sa na Ukrajine, pár kilometrov od jadrovej elektrárne v Černobyle. Mesto bolo budované od roku 1970 ako sídlo pre 50 000 obyvateľov a zamestnancov, ktorí v tej dobe pracovali v elektrárni.
Po havárii v jadrovej elektrárni Černobyľ, ktorá sa odohrala medzi piatkom 25. apríla 1986 a sobotou 26. apríla 1986 o 1:23:58 ráno miestneho času (UTC+3), sa ako keby zastavil čas. Veľká havária sa udiala vo štvrtom reaktore černobyľskej elektrárne (známom ako Černobyľ-4) odohrala katastrofálna parná explózia, ktorá vyústila do požiaru, série ďalších explózií a roztaveniu jadra reaktora. Pre ľudí ktorí žili v meste Pripiať ani netušili, že len pár kilometrov od nich sa stala najväčšia jadrová katastrofa v dejinách ľudstva. Na druhý deň sa ešte o ničom nevedelo, prvé novinky sa dostávali pomaličky na povrch a ZSSR vláda ihneď nariadila okamžitú evakuáciu a 27. apríla 1986 v popoludňajších hodinách začala evakuácia celého mesta, ľudia si pobrali len tie najdôležitejšie veci, pretože mysleli, že sa domov ešte vrátia. Evakuácia trvala skoro 2 dni. Bol vypnutý plyn, voda, diaľkové vykurovanie a elektrina. Mestom začali prechádzať špeciálne milicionárske (vojenské) jednotky a dohliadali, ako odchádzajú kolóny autobusov a nákladných áut. Evakuácia mala byť pôvodne len na tri dni, vláda ZSSR však obyvateľom mesta klamala a vedela, že to je navždy. Pôvodne to bolo „mesto mladých“ – hlavne pracovníkov jadrovej elektrárne Černobyľ, vekový priemer obyvateľov bol menej ako 30 rokov.
Pár dní po tragédii, sovietske úrady poverili určitých ľudí zmeraním výšky rádioaktivity v meste aj blízko elektrárne, čísla boli také vysoké, že prístroje ukazovali extrémne vysoké čísla, dokonca niekedy sa rádioaktivita nedala ani namerať, pretože prístroje pre takú vysokú rádioaktivitu neboli stavané. Keď mesto zomrelo malo necelých 16 rokov.
Dnes je Pripiať – „mesto duchov“ – mŕtva, neobývaná zóna, z domov a občianskej vybavenosti sú ruiny. Zóna je dnes chránená vojakmi, pretože po havárii sa tam začalo rabovať, aby zabránili rabovaniu, celú zónu zabezpečili. V dnešnej dobe je to chránená oblasť. Všetky dvere sú otvorené, aby sa znížilo riziko pre návštevníkov. Mesto je stále zamorené, predovšetkým céziom a bude musieť uplynúť najmenej 150 rokov od havárie, pokiaľ rádioaktivita klesne na úroveň, ktorá neškodí. No už dnes na niektorých miestach sa dá zdržiavať určitý čas, záleží od veľkosti zamorenia. Ak zamorenie ustúpi, potom bude možné napríklad zvyšky mesta zbúrať a postaviť mesto nové. V posledných rokoch silnejú snahy o vybudovanie skanzenu z tohoto mesta – ako večná výstraha pred ľudskou nezodpovednosťou a neúctou k prírodným zákonom.
Síce už dnes je to vyše 28 rokov (1986) po tejto veľkej tragédii, ešte stále v tomto meste nájdete všetko presne tak ako to bolo pred tragédiou.
Toto mesto nezabúda. Všetky jeho bolestné a záhadné spomienky sú natrvalo zažraté v jeho útrobách.